mela

Robím všetko a zároveň nič.Som všade a zároveň nikde.Ubíjajú ma také tie príliš pokojné nudné nezaujimavé dni. Život je pre mňa vágny a ťaživý.Je to taká moja skladačka dobrých a zlých dní.V poslednom čase je už však tažšie tieto dni kategorizovať-sú rovnaké,zlievajú sa.Najradšej by som každý deň prežila inak. Jeden deň by som chcela byť Montego Bay,počúvat raggae s domácimi,popíjať martini a pofajčievať jointy,ďalší deň by som sa učila surfovať na slnečnej pláži v Californii a potom možno na skok do Paríža. Pekné sny,ale zrejme nereálne.Často mám chuť vybrať svoje prasiatkové úspory z bývalej práce,všetko nechať plávať a jednoducho zdrhnúť. Bez rozlúčky a takých tých zbytočných sentimentálnych klišé.Nechce sa mi byť ani dospelá,zodpovedná,každému všetko vysvetlovať,odôvodňovat,mať všetko pod kontrolou.Vzrušuje ma chaos.Je to alibizmus?Možno áno,a možno len stále    nie som zrelá na skutočný život. Žijem v meste,kde už nestretávam ani svojich známych.Všetci sú rozlietaní na výške,miestami,ktoré som mávala rada,teraz opovrhujem a niet už asi nikoho,kto by mi tak dobre rozumel. Alebo si to len nahováram a uzavrela som sa,lebo ma nechal ten môj fešák? Ale to je už iná pesnička. Veď život ide ďalej.I keď som to zrejme nevedela pochopiť na prvé dva razy,keď sa chcel rozísť. Čoskoro ujde do Ameriky pred všetkým,čo ho tu zrejme sužovalo,ťažilo,pred všetkými povinnosťami a tými,ktorí boli na ňom zavislí. Škoda,že ma nezahrnul do svojho plánu.Ušla by som s ním,zdrhla,hlavne preč od týchto jednotvárnych dní,prudérnych ľudí,socialistickej fádnej architektúry. Proste hľadám pre seba únoscu,ktorý ma zoberie niekam,kde možem byť uvoľnená,rozprávať tie svoje divné reči, kde zažijem kopu nových vecí,spoznám veľa ľudí,možem byť pred nimi aká len chcem a aj tak nemusia prísť na to aká som v skutočnosti.Tu som pre každého akási čudáčka,mĺkva,zachmúrená,ponorená do seba,inokedy extrovertná a spoločenská,až tomu sama nerozumiem.Proste chcem žiť.Chcem byť odviazaná,živá,šibnutá,chcem aby bol každý deň iný,vzrušujúci,niečím okorenený.Túžim po zmysle života. Chcela by som cestovať,fotografovať každú zvláštnosť, ľudí s nezvyčajným vzhľadom,nápáditých,extravagantných. Mojmu objektívu by neunikla  žiadna nekonvenčnosť .Navštevovať bizarné párty,spoznávať bizarných ľudí, robiť bláznivé veci a sexuálnej turistike by som sa tiež nebránila..Ako povedala kamarátka:Keď si "to" už konečne urobila,bola by hlúposť s tým prestať za to,že ťa ten tvoj "prvý" nechal. Ach,prečo ja len mám také inteligentné a skúsené kamarátky?
Ale ako to celé zrealizovať? Ak si nesplním povinnosti,ktoré mám na najbližšie dva mesiace,zrejme všetkých sklamem a bude (ne)reálnejšie si svoje sny splniť. Mala by som asi prestať fabulovať,snívať o somarinách a začat byť dospelá.Podarí sa mi to?